Neviem čo napadne Vám, ale mna pri slove hypnóza zaleje veľké príjemné teplo a na tvári sa mi objaví široký úsmev, To je dnes. Pred troma rokmi by som si predstavila 19. storočie, staré zlaté vreckové hodinky hompáľajúce sa pred očami nejakého chudáka, ktorý verí na tieto ezo kraviny.
A prečo taký rozdiel?
Dohodla som sa s Michalom a bez toho, aby som ho niekedy v živote videla, som sadla na autobus smer Brno. Vždy som bola impulzívna a keď sa na to pozriem spätne, bol to ten najlepší krok, ktorý som mohla spraviť. Prvá hypnóza bola skvelá. Dostali som sa do mojich ôsmych životov a bolo to krásne. Občas to vyzeralo ako vo filme, občas som si myslela, že si tie situácie a obrazy vymýšľam, ale všetko som cítila veľmi reálne. Toto tu ale nechcem rozoberať. Rada by som sa s Vami podelila o hypnózu, kde sme sa dostali do okamihu môjho vlastného pôrodu. Poprosila som o to Michala po roku spoločného vzťahu. Dôvodom bolo, že som vždy cítila, že nechcem mať deti.
VŽDY.
Nikdy som to nikomu nepovedala. Mamke, sestrám, rodine, najlepšim kamarátkam, žiadnemu partnerovi. Až Michalovi. Cítila som, že môžem. Navyše je starší, deti už má, takže nebude už žiadne chcieť.
Bola som, ale zvedavá, čo je za tým. Čo to spôsobilo. A kedže som odpoveď nenašla v sebe, v meditáciách, rozhodla som sa pre hypnózu. Myslela som si, že by to mohla byť nejaká trauma z pôrodu z minulého života. Michal ma však posunul do okamihu môjho vlastného pôrodu.
A teraz k samotnej hypnóze. Žiadne vreckové hodinky, žiadne bezvládne telo. Michal mi všetko vysvetlil. Uvedie ma do plytkej hypnózy, všetko budem vnímať, budem počuť zvuky, budem komunikovať, odpovedať na otázky, budem mať zatvorené oči, tak ako pri prvej hypnóze. Záhrada, príjemné prostredie, 10 krokov dolu po schodoch, nádych, otvoriť dvere a fuk..sme tam.
Nespomínam si stopercentne čo som videla, skôr si spomeniem, ako som sa cítila. Cítila som sa v teple a v bezpečí. Počula som zvuky ako keď ste pod vodou vo vani. To, či som naozaj počula mamkin hlas alebo som si to idealizovala, nechám visieť vo vzduchu. Michal sa ma opýtal, kde som, čo vidím, cítim, počujem a mne sa absolútne nechcelo hovoriť. Plávala som si v mamkinom bruchu, počula tlmené zvuky, ale aj Michalov hlas a tak som mu odpovedala.
Pôjdeme trochu ďalej, do okamihu môjho narodenia. Tma, voda a bezpečie vymenilo ostré svetlo, silné zvuky a šialenááá bolesť hlavy. Fyzicky som cítila neznesiteľnú bolesť hlavne v oblasti ľavého spánku a zo zatvorených očí sa mi spustili slzy. Povedala som to Michalovi, že už to nevydržím a vtedy ma poprosil, nech sa narodím, nech už vyjdem celá. Hluk, stres a strach, to boli moje prvé pocity na svete. Ocka som nevidela, aj keď mi mamka neskôr povedala, že pri pôrode bol. Videla som len zelené plachty, biele steny, kov, cítila som zimu a chcela som mamu. Veľmi. Okamžite. Namiesto toho som cítila, ako ma od nej odnášajú. Niekam zvážiť, zmeriať, umyť...to už som plakala solídne a chcela som ísť preč. Už som videla a cítila všetko, čo som potrebovala. Všetky informácie, po kotré som sem prišla už mi boli predané. Povedala som Michalovi, že už chcem "zobudiť." Trebalo mi aj fyzicky, v reálnom živote na záchod, hoci som pre istotu hodinu pred hypnózou nepila a tesne pred, som na wc šla. Ak vám napadá otázka, prečo som jednoducho neotvorila oči, odpoviem Vám. Nedá sa to. Aspoň ja to neviem. Aj pri prvej meditácií, keď som Michalovi až tak neverila, som sa snažila ich samovoľné otvoriť, ale nedalo sa, nevedela som. Akoby som mala prilepené viečka.
Michal počítal od 1 do 10, ja som otvorila oči, utrela si slzy, pomaly sa posadila a predtým, ako som šla na záchod som povedala, že musím zavolať mamke a opýtať sa na svoj pôrod. Aj keď všetko, čo som videla či cítila v hypnóze sa zdalo reálne, hlava mi stále nahovárala, že som si to mohla vymyslieť.
Volala som jej a bola právom prekvapená, prečo sa na toto pýtam vo svojich 24 rokoch. Z rozprávania vyplynulo, že všetko sedí. Bolesť hlavy, ktorú som cítila v oblasti spánku, bola spôsobená tým, že sestrička tlačila mamine na brucho, lebo tá už nemala silu tlačiť. Preto som sa narodila so škuľavosťou a od 3 rokov nosila okuliare. Tlačením na moju malinkú hlavu mi praskla nejaká cievka v oku. Mamke ma nedali do náručia hneď. Ako bolo vtedy hrozným zvykom, šli ma umyť, prezrieť, zmerať, zvážiť, akoby to bolo nejako životne dôležité. V maminom náručí som sa neohriala dlho, dali ma do inkubátora. Zelené plášte, biele steny, všetko sedí.
Čo z toho vyplýva? Aké odpovede na svoje otázky som dostala?
Strach mať v tomto živote deti vyplýval z môjho strachu pri narodení. Hoci som cítila maminu nekonečnú lásku, odtrhnutie od jej náručia v čase narodenia mi spôsobilo trauma. Stres a strach som pociťovala vždy, keď som len pomyslela na spojitosť tehotenstva a svojej osoby. Nedokázala som si predstaviť tú zodpovednosť za inú osobu, tú bolesť, ak by sa niečo náhodou stalo a nedokázala som pojať tú obrovskú lásku, ktorú by som cítila. Všetko kvôli pár minútam mimo náruč a tlkot srdca svojej mami.
Týmto určite nechcem nikomu nič vyčítať. Ani doktorom, sestričke, systému a už vôbec nie mamine. Mamina mi lásku dávala a dáva mi ju doteraz plnými náručami. Niekde vo mne, však, stále sídlil ten pocit samoty a strachu.
Táto hypnóza a toto rozkľúčovanie ma oslobodilo. Zistila som, že "problém" nie je vo mne, že môžem a zaslúžim si byť matkou. To, čo cítim teraz, vždy keď si na to spomeniem, je VĎAČNOSŤ. Pretože nebyť tejto situácie, možno by som rodila rovnakým spôsobom niekde v sterilnej nemocnici a moje dieťa by mi z lona vzal cudzý človek a tento pocit by som predala ďalšej generácií. Teraz viem, ako chcem rodiť, že som schopná prevziať všetku zodpovednosť sama za seba, "núti" ma to inak sa pozerať na zrod života, uvedomovať si svoju silu, silu žien, ženskosť a nekonečnú lásku.
